Autorské práva a folklórna hudba !?

(reakcia na rozhovor s Tónom Popovičom v časopise .týždeň 22/2013)

V predposlednom čísle časopisu .týždeň bol rozhovor s riaditeľom SOZA (Slovenský ochranný zväz autorský) Tónom Popovičom, kde sa vyjadruje aj k téme vyberania autorských poplatkov z folklórnych podujatí. Nedá nám na jeho slová nereagovať. Časopis týždeň našu reakciu do svojho fomátu nevtesnal, tak sme sa rozhodli náš text uverejniť na stánke Muzičky. Budeme radi keď sa k danej téme rozvíri širšia diskusia a keď ho za týmto účelom budete zdieľať. Tomáš, Betka a Peter...

Pre istotu odcitujeme časť rozhovoru:

časopis: .a čo ľudovky v Pohorelej?

Popovič: Problematika sa pohybuje v troch rovinách. Nechránené ľudovky, ktoré sú kultúrnym dedičstvom toho-ktorého regiónu a interpretujú sa popamäti - v takých prípadoch SOZA autorské odmeny nevyberala ani nevyberá. Ďalej sú to ľudové motívy, nápevy, melódie, ktoré spracoval a zapísal do nôt pre nejaké obsadenie konkrétny autor - upravovateľ alebo aranžér. Za všetkých uvediem mená ako Tibor Andrašovan, Svetozár Stračina, Miroslav Dudík, Adam Hudec, Ondrej Demo. Tu ide už o chránený repertoár. Treťou kategóriou sú zľudovené pesničky. Napríklad pieseň Páslo dievča pávy, ktorú poznáme z Perinbaby neskomponoval "ľud", ale Eugen Suchoň a znie v opere Krútňava. Poniektoré médiá tieto rozdiely akosi ťažko chápu a vytvárajú škandály z nevedomosti. Ak si organizátor splní povinnosť v zmysle zákona a nahlási včas program podujatia, je tým v prípade nechráneného repertoáru možné identifikovať diela ako nechránené, a tým predísť zbytočným nedorozumeniam.

Naša reakcia:

Na úvod našej reakcie na rozhovor s Tónom Popovičom (.týždeň 22/2013 - Hudba je u nás ako vzduch) by sme radi uviedli, že nijako nevystupujeme proti ochrane duševného vlastníctva. Naše výhrady smerujú len k tomu, ako neslobodne sa dnes táto „ochrana“ na Slovensku (a podľa všetkého nielen na Slovensku) realizuje. Tóno Popovič je v súčasnosti riaditeľom SOZA (Slovenský ochranný zväz autorský) a na rôznych fórach sa snaží obhajovať čudné praktiky tejto inštitúcie. V zásade opakuje nasledujúce argumenty:

a. Ochrana duševného vlastníctva je dôležitá.
b. SOZA a právna úprava, na základe ktorej je zriadená, predstavuje európsky štandard.
c. Organizátori podujatí, čo sa búria, sú ľudia, ktorí si myslia, že za použitie hudby iných autorov netreba platiť. Medializované témy typu Pohorelá a folklór sú „sociálna demagógia“ a skrýva sa za nimi neúcta k našej kultúre. Na Slovensku je v danom ohľade špecifický odpor voči tejto inštitúcii, v iných krajinách Európy ľudia akceptujú podobné inštitúcie ako samozrejmosť.
d. Medializované témy typu Pohorelá a folklór sú banálne drobnosti. Konkrétne čo sa týka folklóru, je v mnohých prípadoch platenie za akcie úplne prirodzené. Folklórni interpreti ani netušia, že bežne hrávajú autorské veci.

Autorské práva a folklór !?

Skúsime ísť teda poporiadku:

ad a. (Ochrana duševného vlastníctva je dôležitá.)

Proti tomuto konštatovaniu nemožno nič namietať. Súhlasíme.

ad b. (SOZA a právna úprava, na základe ktorej je zriadená, predstavuje európsky štandard.)

Myslíme si, že súdni ľudia by už konečne mohli túto argumentáciu opustiť. Je veľa európskych štandardov, ktoré popudzujú určite aj samotného Tóna Popoviča. Tento argument predsa bežne používa náš premiér, keď zavádza svoje socialistické reformy a zadlžuje našu krajinu rekordným tempom, pričom je za to od svojich európskych kolegov oceňovaný a chválený.

ad c. (Organizátori podujatí, čo sa búria, sú ľudia, ktorí si myslia, že za použitie hudby iných autorov netreba platiť. Medializované témy typu Pohorelá a folklór sú „sociálna demagógia“ a skrýva sa za nimi neúcta k našej kultúre. Na Slovensku je v danom ohľade špecifický odpor voči tejto inštitúcii, v iných krajinách Európy ľudia akceptujú podobné inštitúcie ako samozrejmosť.)

Možno sú aj takíto odporcovia SOZA. Podstata medializovaného odporu voči tejto inštitúcii je ale podľa nás zjavne iná. Búria sa interpreti a autori, ktorí sú šikanovaní SOZA (ohlasovanie podujatí, pokuty atď.), aj keď hrajú svoje vlastné diela a nechcú, aby ich SOZA chránila, alebo diela, ktoré chránené nie sú (napríklad neupravený folklór). Aby vám ale bolo jasné: SOZA vás ochraňuje, ak jej výslovne nenapíšete, aby vás neochraňovala! Prečítajte si túto vetu, prosím, ešte raz, aby ste si do hĺbky uvedomili absurdnosť tohto systému. Tóno Popovič v rozhovore uvádza, že SOZA je vlastne cechová organizácia – to áno, len s tým, že sa do nej narodíte. V minulosti cechy vznikali na báze dobrovoľnosti. Tí, ktorí prejavili záujem o členstvo v cechu, ním boli chránení. Inak nie. U nás „cech SOZA“ autorov „chráni“, hoci oni o tom ani nevedia – čiže vyberá poplatky za neznámych upravovateľov (autorov), ktoré si prerozdeľujú známi upravovatelia + manažment. Znamená to, že neznámi autori žiadnu ochranu nepociťujú. Mali by sa z „ochrany“ vyňať písomnou žiadosťou adresovanou SOZA. Uznajte, máme sa „odhlasovať“ z niečoho, do čoho sme sa dobrovoľne neprihlásili?! Ak máme takýto zákon, niečo nie je v poriadku. Aby sme boli konkrétnejší, na Slovensku medzi kritikov SOZA patria napríklad Marián Greksa, skupina ChikiLikiTu-a, Peter Peci Uherčík, tzn. autori. No v prípade interpretov folklóru by sme asi našli veľmi malé množstvo podporovateľov a obrovské množstvo odporcov aj napriek tomu, že pozícia interpreta často splýva s pozíciou aranžéra. K idylickej situácii v susednom Česku si pozrite toto http://youtu.be/QrLbEdfPRo4?t=4m10s – lepšie sa už dnešná absurdná situácia vysvetliť nedá... 
Kto teda nemá úctu k tvorbe a našej kultúre? Nie je to náhodou samotná SOZA, ktorá svojím konaním deprimuje a znechucuje začínajúcich a menšinových autorov, interpretov tradičnej hudby, organizátorov klubových koncertov? Nie je náhodou práve toto tá vrstva kultúrneho diania, z ktorej vždy vychádzajú tie najzaujímavejšie impulzy?

ad d. (Medializované témy typu Pohorelá a folklór sú banálne drobnosti. Konkrétne čo sa týka folklóru, je v mnohých prípadoch platenie za akcie úplne prirodzené. Folklórni interpreti ani netušia, že bežne hrávajú autorské veci.)

My, autori tohto textu, sa už roky aktívne zaoberáme interpretáciou a štúdiom ľudovej hudby a organizovaním podujatí s týmto zameraním. Popíšeme preto, ako sa v tejto oblasti prejavuje aktivita SOZA (resp. aj zákon, ktorý činnosť SOZA upravuje).

SOZA:
1) Vyžaduje ohlasovanie podujatí a posielanie playlistov (pre neznalých – zoznamy hraných skladieb) bez ohľadu na to, či sa na danom podujatí hrajú, alebo nehrajú chránené diela. Aby ste si to vedeli predstaviť v realite: keď organizujete vystúpenie folklórnej skupiny, tak by ste mali SOZA vopred poslať ohlásenie tohto vystúpenia so zoznamom, čo bude folklórna skupina hrať.
2) Keďže posielanie playlistov pri organizovaní podujatí tohto typu (predstavte si, že často ide o festival) je takmer nemožné, nakoniec to celé skončí pri akomsi paušále s argumentom, že tam určite bude hrané aj niečo chránené, len o tom účinkujúci nevedia. Zaplatí sa SOZA a čo sa s peniazmi deje ďalej, nie je transparentné. Zaujímavé je, že vyberanie neadresných poplatkov spomínajú aj kritici SOZA z iných žánrov.
3) Ak by si aj organizátor – napríklad festivalu – dal záležať na tom, že rozpíše, čo presne sa bude hrať, je možné, že v prípade mestských súborov narazí na naozaj autorské úpravy hudby. Ale tieto autorské úpravy sú veľmi často od upravovateľov, ktorí sa o ochranu SOZA nijako neuchádzajú a principiálne svoje tantiémy nechcú (k téme nedobrovoľnej ochrany zo strany SOZA sme sa vyjadrili už vyššie).
V prípade folklóru teda podľa nás SOZA funguje ako legalizovaný výpalník. Predpokladáme, že podobne to vnímajú aj predstavitelia menšinovej klubovej tvorby. Ak kapela robí koncert vlastnej tvorby a nenapísala SOZA, že si nepraje, aby ju SOZA chránila, tak by za tento koncert mala poslať SOZA autorské poplatky! SOZA má pred verejnosťou obrovskú výhodu: tí, ktorým celý systém vyhovuje, sú mediálne známe a populárne osoby. Takže celé to má dobré PR.
SOZA v prípade folklóru neustále opakuje argument, že folklórne telesá bežne hrajú diela, ktoré sú autorské, ale sami o tom ani nevedia. Čiže navádza organizátorov, aby platili – pre istotu. Stále nám akosi nebolo jasné, čo tým SOZA myslí, ale p. Popovič konečne uviedol príklad, a ten nás naozaj dostal do kolien: keďže sa sami vo folklórnom hnutí pohybujeme, vieme, že s tými chránenými dielami to nie je také jednoduché – samotní upravovatelia neraz priamo citovali hudobno-folklórny materiál tak, ako sa vyskytoval v ľudovom prostredí. Keď napríklad Svetozár Stračina pre potreby Prix de musique folklorique de Radio Bratislava vytvoril (?!) hudbu zo Stožku tak, ako ju hrávali tamojší ľudoví muzikanti, znamená to, že keď ju chceme hrať, už porušujeme jeho autorské práva? Alebo Tance z Hanušoviec Ondreja Dema? Čo sa stane, keď v rámci zábavy „pod májkou“ vo Východnej kapela zahrá piesne „Prečo bi koza nepodrgala“ a „Gdosce pres chotár“ – ergo polovicu aranžmánu Miroslava Dudíka, no v skutočnosti dve ľudové piesne v momentálne improvizovanej tónine a tempe zaradené za sebou? K Suchoňovej piesni „Páslo dievča pávy“ sa asi ani nehodno veľmi vyjadrovať, lebo sa jedná o obzvlášť nepodarený príklad. Je pritom zaujímavé, že ide o prvú konkrétnu zmienku zo strany p. Popoviča, ktorý ju uviedol ako príklad, za ktorý treba platiť. Doteraz totiž argumentoval vo všeobecnej rovine. Len na vysvetlenie stavu veci: táto pieseň má desiatky variantov – melodických i textových (a starších ako Eugen Suchoň) na celom území bývalého Uhorska. Asi potom do SOZA radno k tejto piesni uvádzať „nie Suchoňova“. Príklad: interpret neuvedie upravovateľa (resp. uvedie, že ide o neupravovaný materiál) a zadá len názov piesne. Posudzovateľ playlistu ale zistí, že pod týmto názvom eviduje jedného, či dokonca niekoľkých upravovateľov. Aký je postup? Uspokojí sa s tvrdením interpreta? Alebo prisúdi pieseň nejakému upravovateľovi? Akému a na základe čoho? Aká je spätná kontrola jeho rozhodnutia? Tu opäť len načrtávame problém, že toto posudzovanie je zverené ľuďom, ktorí sú sami osobne zainteresovaní (upravovatelia) na tom, aby boli ako autori chránení zo spoločných prostriedkov, teda aj z tých, ktoré majú neznámeho adresáta (viď výbor SOZA - http://www.soza.sk/index.php?id=203&L=0).
4) Tento bod sa týka úplne všetkých podujatí: SOZA vyberá poplatky na základe kapacity sály, nie reálnej návštevnosti. Argumentuje tým, že Slovensko je krajina nadštandardných podvodníkov a inak sa nedá. Príklad z vlastnej skúsenosti: začínajúca kapela chce urobiť koncert – svojpomocne si vybaví sálu, doma natlačí plagátiky. Návštevnosť 50, platiacich 30. Kapacita sály 600. A ajhľa, faktúrka zo SOZA je vyššia ako vybrané vstupné. SOZA nás „ochránila“ – pred nami samými.
Summa summarum: v prípade folklórnych podujatí je systém vyberania poplatkov SOZA nefunkčný a len zvyšuje už aj tak finančne podvýživeným organizátorom neproduktívne náklady. Transparentnosť prerozdeľovania peňazí a posudzovania autorstva je tu neznámym pojmom a ľuďom vo folklórnom hnutí, ktorých SOZA zastupuje a chráni, sa odmena spravidla nikdy nedostane. Blíži sa sezóna folklórnych festivalov – teda čas, keď my budeme nezištne prezentovať a rozvíjať naše kultúrne dedičstvo (aj vo forme aranžmánov) a SOZA bude nad nami bdieť. Vyberie nemalé peniažky, potom ich nejako prerozdelí – asi tak, ako je to zaužívané v našej gubernii.

Na záver:

„Niet slobody bez ekonomickej slobody.“ – tak nejako znel jeden zo slávnych výrokov nedávno zosnulej Margaret Thatcherovej. Od roku 1989 sa v slovenskom aj celoeurópskom priestore permanentne ukrajuje z našich slobôd. Dôvody na to sa uvádzajú rôzne, ale výsledok je vždy rovnaký – nárast mocenských a byrokratických štátnych a k štátu pridružených štruktúr. SOZA je podľa nás jedným z príkladov tejto tendencie. Pravidlom je, že štruktúry tohto typu odvodzujú svoju čudnú existenciu od všeobecne akceptovaných a na prvý pohľad často vznešených cieľov (ochrana kultúry, bezpečnosť obyvateľstva, spravodlivosť, ochrana životného prostredia) a svojich odporcov označujú za anarchistov, extrémistov, v lepšom prípade naivných ľudí.

Pán Popovič, je pre nás veľkým sklamaním, že ste prijali vedenie SOZA. Podľa nás je jej dnešná existencia v priamom rozpore s ideálmi revolúcie ´89, najmä však so zásadami slušnosti a demokracie. Ak by ste ako nový predstaviteľ SOZA presadzovali zmenu zákona alebo správania SOZA, tak by sme Vám to nezazlievali, ale podľa toho, čo čítame, pokračujete v šľapajach svojich predchodcov. Len to má trochu vkusnejší obal. Myslíme si, že nie je žiadny dôvod, aby štát v záujme ochrany duševného vlastníctva dával do rúk tejto organizácie také silné právomoci.

Mgr. Tomáš Brunovský, člen kapely Muzička, organizátor folklórnych podujatí
Mgr. Alžbeta Lukáčová, PhD., členka kapely Banda, etnomuzikologička, VŠ pedagogička a operná dramaturgička
Mgr. Peter Obuch, PhD., člen kapiel Muzička a Banda, etnomuzikológ a metodik pre folklórnu hudbu

Chcete dostávať e-mailom novinky od Muzičky? Napíšte nám Vašu e-mailovú adresu!